Čo sa skrýva pod šatami si môžeme pozrieť v Žiari Prečítať

Z histórie odievania a spodného prádla.

Pravek

Nástenné jaskynné maľby, objavené v Anglicku dokazujú, že si ženy zahaľovali svoje poprsie nejakými bandážami už v praveku. Ide o primitívnu formu "bielizne" zo zvieracích koží, ktoré siomotávali okolo hrude.

 Najstaršie podprsenky v histórii ľudstva

Za celkom najstaršie vyobrazenie podprsenky je možné považovať nástenné maľby minojskej kultúry na ostrove Kréta z pred 3000 rokov, kde žena pri športe má odev podobný plavkám - prsia má zahalené pomocou samostatného kusu látky. Priekopníkmi v téme „podprsenky“ boli však Gréci. Na sochách, aj maľbách sa nám zachovalo niekoľko riešení ako zahaliť, chrániť i spevniť prsia. Takúto úlohu mali rôzne formy popruhov,ktoré sa uväzovali cez hruď do kríža, aby podopierali prsníky. Mohli byť previazané cez prsia aj vodorovne. Zvýrazňovanie pŕs však malo mať aj erotický nádych.

V Starovekom Ríme boli ideálom krásy malé prsia

Rimanky svoje poprsie nezdôrazňovali, ale naopak, snažili sa o sploštenie svojich hrudníkov. Obmotávali si ho preto pevne pruhom látky do čo najmenšieho objemu. Veľké prsia boli dôvodom na posmešky a hoci dnes vyvolávajú u niektorých mužov záujem a údiv, v starovekom Ríme boli veľké prsia „za trest“. Boli skôr symbolom dojčiacich žien. Rimanky pod tunikami nosili tzv. „mamilare“ a bederné rúšky. Veľmi jednoduché vyobrazenie podprsenky, ktoré sa nám zachovalo neporušené,bolo objavené na nástenných maľbách v meste Pompeje, vďaka pochovaniu mesta pod popolom sopky Vezuv. Vyobrazenie zachytáva ženu pri športovej hre s pásom látky na prsiach, bez ramienok a s ďalším pásom tvoriacim nohavičky.

Stredovek

V stredoveku používali spodnú bielizeň hlavne na ochranu vonkajšieho oblečenia, ktoré bolo drahé. Tvorila ho jednoduchá košeľa, ktorej pôvod možno hľadať v antike. Táto spodná bielizeň bola jednoduchého strihu - do látky vyrezali otvor pre hlavu a ruky.V 14. storočí začala byť (tak ako vrchný odev) výraznejšie tvarovaná, pozostávajúc z viacerých, samostatne strihaných kusov. Zdobila sa výšivkami a čipkami. V 17. storočí, vďaka látkam dovážaným z Turecka, sa spodné košele začali šiť z ušľachtilých materiálov - hodvábnych saténov a damaškov. Prvým vyslovene spodným oblečením sa stali živôtiky a šnurovačky, ktoré sa objavujú už v 13.storočí.Ich funkciou bolo zoštíhliť pás, zdvihnúť prsia viac do popredia a taktiež priniesť zaujímavý prvok do vtedajšej módy. V roku 2008 sa na východotirolskom hrade Lengberg, v obci Nikolsdorf, (Rakúsko) archeológom podarilo objaviť veľmi staré textilné zvyšky. Výskumníci z Univerzity v Innsbrucku možno ani netušili, čo všetko objavia, keď sa prehrabovali v hromade starého oblečenia. Nielen že našli podprsenku, ale aj nohavičky s hrubou vrstvou, ktorá mohla plniť hygienickú úlohu počas menštruácie. Našlo sa asi 2 700 rôzne zachovaných textílií - od útržkov, až po takmer kompletné kusy.Hrad stojí od 12. storočia a bol viackrát prestavovaný a rozširovaný. Dôkazom, že spodná bielizeň pochádza zo stredoveku, je aj to, že priestor pod klenbou, kde sa našla, bol uzavretý v 15. storočí. Tieto stredoveké podprsenky mali ženy nosiť medzi rokmi 1440 až 1485. Písomné záznamy o bielizni zo stredoveku nie sú. Nálezy prepísali históriu, pretože sa predpokladalo, že podprsenky sa začali používať až pred sto rokmi. Okrem toho sa tu našli aj široké nohavice, zatiaľ však nie je známe, či boli určené pre ženy alebo mužov.

Novovek

Už dávno pred vynájdením push-upiek chceli naše prababičky na svoje prednosti upozorniť. A tak v 16. a 17. storočí každá, vyššie postavená, dáma vlastnila špeciálne vystužené košieľky, ktoré mali za úlohu prsia zdvihnúť, aby pôsobili plnšie. Potom zasiahla svet módy francúzska revolúcia, ktorá spôsobila prevrat aj v nosení spodnej bielizne. Spodné oblečenie tvorilo v minulosti veľmi dôležitú súčasť výbavy nevesty - zhotovovalo sa v takom množstve, aby vystačilo po celý život. V posledných rokoch 19. storočia sa však život nečakane zrýchlil, a aj móda sa začala meniť v nebývalom tempe - a tak starostlivo pripravovaná bielizeň vyšla z módy skôr, ako ju majiteľka stihla vynosiť. Zároveň sa zrodilo hnutie za ozdravenie ženského odevu a začal sa boj proti korzetu a nenormálne štíhlemu drieku, ktorý bol kritériom krásy európskych žien od čias gotiky.

Korzety

 Podprsenka stále čakala na svoje objavenie, keď sa na scéne na prelome 16. a 17. storočia objavil korzet: vystužený kovovými prútmi, oceľovými platňami a vypchávkami, ktoré nosili ženy aj muži. Renesančná doba prispela k rozvoju spodného oblečenia aj vznikom špecializovaného nočného odevu: bola to plátenná košeľa a čepiec, ktoré mohli byť vyšívané striebrom, zlatom a zdobené čipkami. V roku 1550 korzet dokonca nariadila používať na dvore francúzskeho kráľa Henricha II. jeho žena, Katarína Medicejská, ktorá zakázala na kráľovskom dvore široký pás a nastolila vládu korzetov.Bohatšie dámy si mohli dovoliť korzety vystužené železom, bežná pracujúca trieda používala textilné šnurovacie korzety. Extrémne štíhly driek a vytvarovanú postavu chceli mať ženy od nepamäti. Pre tesné šnurovanie ženy nemohli sedieť, nieto ešte dýchať, a často omdlievali. Pravidelné sťahovanie mohlo spôsobiť aj deformáciu vnútorných orgánov, a niekedy sa vraj dokonca podarilo zlomiť rebro, ktoré mohlo zraniť aj pľúca. Postupom času sa korzety stali symbolom spoločenského postavenia. Ideálne bolo mať v páse 40 centimetrov. Kult štíhleho drieku sa držal až do začiatku 20. storočia. Podľahla mu aj cisárovná Alžbeta Bavorská - Sisi, ktorá sa do korzetu nechávala sťahovať, a nakoniec aj zašiť. Odmenou jej bolo 47 centimetrov v páse.
Trvalo celých 350 rokov, než sa s ním ženy rozlúčili a zistili výhody podprsenky. Korzetová mánia vyvrcholila počas 19. storočia.

Klasická podprsenka, ako ju poznáme dnes

Typická podprsenka s ramienkami, ktorá sa nasadzovala ako jediná textilná časť bez sťahovania hrude, sťažovania dýchania a s rovnakou funkciou, akú má dnes, sa objavila až začiatkom minulého storočia. Môžu za to apely zdravotníkov, lekárskych štúdií, ktoré vyvracali vhodnosť korzetov pre bežné, aj slávnostné nosenie. Tlak žien, podporený tlakom módneho priemyslu ako takého, postupne viedol k zmenám v odievaní. Ako je známe z Francúzska, aj Španielska a Anglicka, ženy začali byť viac emancipované, rozšírilo sa bicyklovanie, hra tenisu, badmintonu, prechádzky v parkoch. Ženy bez rozdielu spoločenskej vrstvy, sa chceli viac zabávať a pohybovať. Aj to si vyžiadalo nutné zmeny, keďže v korzete nebolo možné slobodne pohybovať a dýchať.

Avšak za skutočnú vynálezkyňu dnešnej podprsenky je považovaná Mary Phelps Jacobová, ktorá v roku 1914 dostala vlastný patent na výrobu čisto textilnej podprsenky. V roku 1913 mala len 19 rokov, keď sama riešila problém, kam s prsiami, ak nechcela používať bolestivý korzet. Pri príprave na newyorský ples jej korzet za skutočnú vynálezkyňu dnešnej podprsenky je považovaná Mary Phelps Jacobová, ktorá v roku 1914 dostala vlastný patent na výrobu čisto textilnej podprsenky. vystužený s veľrybou kosťou sploštil obe prsia a spojil do jediného vypuklého tvaru, čo jej vnuklo myšlienku dať každému prsníku vlastné miesto a vyhnúť sa pritom korzetu. Aby zachránila celú situáciu, hneď ešte v ten večer si s pomocou služobníctva zošila dve vreckovky so stuhou a vytvorila si prvú podprsenku. Jej “BacklessBrassiere” boli mimoriadne úspešné a patent neskôr predala spoločnosti s prekvapivým názvom Warner Brothers Corse Company za 1 500.

Dôvodom úpadku korzetu bola aj I. svetová vojna

Nedostatok kovov a orientácia kovovej výroby na zbrojenie, či strojárstvo, zvyšovalo ceny korzetov. Po vstupe USA v roku 1917 do 1. svetovej vojny, úrady oficiálne vyzvali všetky ženy, aby pomohli v boji proti nepriateľovi tým, že si prestanú kupovať korzety, ktoré bývali vystužené kovovými kosticami. Týmto krokom sa podarilo ušetriť niekoľko tisíc ton železa. Ženy sa potom už ku korzetom nevrátili.
V 20-tych rokoch nastala radikálna zmena. Ideálom krásy sa stáva štíhla, ale chlapčenská postava. Vlasy sú kratšie, prsia menšie, pás širší. Úlohou bielizne bolo potlačiť akúkoľvek ženskosť.

Prvé push-up podprsenky

V roku 1943 miliardár a režisér Howard Hughes skonštruoval push-up podprsenku pre herečku Jane Russell kvôli snímke TheOutlaw. Týmto však pokus o nadvihovanie ženského poprsia neskončil. V roku 1948 vyrobil Frederick Mellinger prvú skutočnú push-upku. s veľmi výstižným názvom “Vychádzajúca hviezda”.

Vedeli ste, že?

V ankete britského časopisu zo 100 vynálezov 20.storočia skončila podprsenka na 80. mieste za kozmickou loďou s posádkou.

3. apríl je medzinárodným dňom spodného oblečenia.

Nohavičky, pančuchy a podväzkové pásy

Rovnako ako u mužov, sú za prapredkov dámskej spodnej bielizne, považované bedrové rúšky. Spodné nohavičky sa medzi dámami ujali až v 19. storočí. Prvými nositeľkami boli baletky, prostitútky, mníšky a malé dievčatká. U dospelých žien bolo vtedy úplne bežné, že žiadne nohavičky nemali. Vrásky na čele to pridávalo predovšetkým lekárom, ktorí varovali pred možnými zápalmi a nachladnutím. Ale márne. Až do doby, kedy sa do módy znovu vrátili sukne s vystuženými krinolínami, pod ktorými však bola zima. Vtedy sa zrodili tzv. dámske spodky. Zaujímavé na nich bolo, že to boli dvoje samostatné nohavice, takže boli v rozkroku opatrené šikovným rozparkom. Bolo to praktické opatrenie, aby sa ženy nemuseli pri každej návšteve toalety zložito vyzliekať. Ďalší kus spodného oblečenia prinieslo napoleónske obdobie - spodné nohavice. Boli voľné, naberané a siahali do polovice lýtok. Šili sa z jemného bieleho plátna a na spodnom okraji ich zdobili volány a čipky. Táto podoba pretrvala až do začiatku 20. storočia. Prvé nohavičky, podobné tým dnešným sa objavili až v 20. storočí.

Od nepamäti si ľudia chránili nohy pred chladom a  nežiadúcimi pohľadmi. V starovekom Egypte poznali pletené pančuchy a nosili ich dlhé storočia. Od  roku 1903 si ich dámy mohli pripínať na podväzkový pás, ktorý vymyslel Francúz Ferriol Dedieu. Obohatil tak dámsky šatník o jeden nevyhnutný doplnok, ktorý sa v rukách odvážnych žien stal dokonalou zbraňou.

Objavenie nylonového vlákna v roku 1938, v Amerike, sa považuje za dôležitý vo výrobe pančúch. Do Európy sa nylonové pančuchy dostali po skončení druhej svetovej vojny.

Čo sa nosilo v ľudovom prostredí

Na vyhotovenie spodného oblečenia na Slovensku v dedinskom prostredí využívali suroviny domáceho pôvodu – hrubšieho konopného a jemnejšieho ľanového plátna najčastejšie bielej farby. Postupne sa do ľudového odevu dostávali aj jemnejšie materiály – ako pamukové plátno a bavlnené kartúny. Doma vyrobené a zhotovené spodné odevné súčasti postupne dopĺňali čipkami, stuhami, ktoré nakupovali v mestách.

Príslušníkom „neprivilegovaného stavu“ sa v 18. storočí zakazovalo používanie jemnejších odevných materiálov, ale aj prijímanie nových odevných súčastí, ktoré boli typické pre vyššie vrstvy.

Základnou spodnou odevnou súčiastkou ženského oblečenie bol riasený spodník, ktorý bol vpredu do polovice otvorený, do goliera (pása) natiahli tkanicu, ktorou v páse uviazali spodničku. Keďže sa na dedine nenosili nohavičky, spodnička slúžila aj tomuto účelu a často sa v ňom aj spávalo. Až neskôr začali šiť košele, ktoré slúžili výlučne ako nočné oblečenie. V medzivojnovom období sa už šilo na stroji a to z výlučne pamukového a kúpeného plátna. Na spodný okraj sa našívala kúpená biela čipka. Po druhej svetovej vojne sa aj vidiečanky začali obliekať podľa mestskej módy a doma vyhotovené kúsky nadradili v obchode kúpeným spodným oblečením.

Autor: Margaréta Nováková